umelé svetlá sa ponárajú do temnoty
viečka ľudí okolo sa zlievajú
a uhášajú tlejúci plamienok v očiach
všade je tma
konečne môžem začať potichu plakať
tak aby ma nikto nepočul
a nevidel
nie že by to niekoho zaujímalo
ale človek má vďaka tomu pocit bezpečia
sám
so sebou
od seba
nečaká zradu
práve vtedy však zrádzame.

pri pohľade na ňu cítim
v ústach sladkú chuť.
cítim štípanie soli v očiach keď ju vidím
na oblohe.
zamyslene sa na ňu pozerám
ako drží veci
ktoré boli
naše.
spoznal som ju
tam na palete umelca.
používal ju len na najpestrejšie časti
svojich diel.
bránila mi kričať
keď som mal.
videl som v nej lásku.
no bol som farboslepý.

táto básnička bola určená pre
jednorazový pohár od kávy,
na ktorý bola napísaná a ktorý som už
nikdy viac nevidel

nebola iba pre mňa
no bola len moja
mlčala
keď som nemohol hovoriť
spievala
keď som nemohol spať
dala mi srdce
ja som si ho chcel uchovať
privrel som nad ním veko
zničil som ho
napil som sa z jeho lásky
a zostala iba pena
miznúca v hĺbke
modrého víru s čiernym stredom

v aute išli dvaja
bez pásov
čo bolo pred nimi
postupne prezrádzali svetlá auta
zrazu povedal, že chce byť slobodný
sedieť bez operadla
a spať hore nohami
zastavila
ocitol sa na moste
medzi svätcom hranicou a vtákmi
ju pripomínali len dve svetlá
opúšťajúce tmu za sebou
a odopnuté pásy
odrazu sa rozsvietili ďalšie svetlá
a zastavila
odišla
vrátila sa
v opačnom
cudzom smere

druhá strana mosta
pokojná a vyrovnaná
rozbehol sa k nej
a skočil
na malú chvíľu
cítil
slobodu
niekde medzi mostom a zemou
nebránili mu svätec hranica
a vtáci sa pridali k nemu